VITAJTE NA TOMTO BLOGU!
Môžete tu nájsť prevažne anime, naše kecy a niekoľko zločinov spáchaných na pravopise :)
(Blog bude prechádzať menšou rekonštrukciou, nespoliehavý admin sa vrátil po dvoch rokoch)

Čo mi dali zvieratá

1. června 2015 v 15:15 | Ambra |  Naše kecy
Celý život zbierame nové skúsenosti, zážitky a vedomosti. Ovplyvňuje nás naša rodina, priatelia, prostredie, v ktorom vyrastáme. Mňa asi najviac zo všetkého ovplyvnili zvieratá.




Odmalička som bývala strašne utiahnutá, tichá a často smutná. Nemala som poriadne žiadne kamarátky a dni som zvyčajne trávila sedením doma pri knihách. Milovala som zvieratká - neúplnou detskou láskou (hneď som si musela pohladkať každého psíka, mačičku, no muchy či mravce som s radosťou zabíjala a na pôvod mäsa alebo syra na mojom tanieri som ani nepomyslela...). Samozrejme som si veľmi nejaké to zvieratko prijala. Do asi siedmich rokov som vyrastala s vlčiakom môjho otca a keďže bývame v byte - "nebolo by pre druhé zviera miesto" - nebolo mi žiadne povolené. Vystriedala som si krátkodobú túžbu po všetkých možných i nemožných zvieratách. Jeden týždeň som prosíkala mamu o morčiatko, ďalší o mačičku/rybičku/poníka/chameleóna/psíka/činčilu/andulku/... Keď som mohla mať 9 rokov, mama začala uvažovať o tom, že by mi predsa len nejakého domáceho maznáčika kúpila. Vtedy som bola zamilovaná do ušiakov - zajacov a králikov, no mame neboli vôbec sympatické ("Jedna moja kamarátka má takého zajaca, a ten celý deň iba leží rozčapený v klietke, žerie seno a vyhrabáva von piliny..."), tak som skúsila škrečka. Ten sa stretol s o dosť menším znechutením. Jej iná kamarátka mala neoficiálnu chovateľskú stanicu džungarákov, preto sme sa k nej raz vybrali a hneď sa nám obom zapáčili (vtedy som si neuvedomovala, aké je svinstvo mať v jednej klietke nepretržite škrečieho samčeka aj samičku...). Druhý krát už sme si od nich odniesli jedno malé mláďatko (v podstate doteraz neviem, akého pohlavia bolo, no všetci sme ho brali ako samičku) a dali ho do (dosť malej, ehm...) klietky. Poviem vám, starať som sa o ňu starala celkom dobre, mala som ju veľmi rada, no nesprávala som sa k nej práve najlepšie. Ale nikdy ma neprestalo baviť sa o ňu starať, hrať sa s ňou, vymýšľať pre ňu nové veci,... Toľko som s ňou zažila a toľko mi dala! Namiesto sedenia pred telkou som vymýšľala a vyrábala škrečie hračky, preliezky, ihriská, hrala som sa s ňou, pozorovala ju, učila sa od nej, chodila s ňou von, chválila sa ňou pred ostatnými...
Po asi roku súžitia s Džunginkou som začala veľmi túžiť po mačke, presnejšie kocúrikovi. Mama síce videla, že o škrečka sa starám a baví ma to, no z mačky mala veľké obavy. Nuž, stalo sa, a po dlhom čase nadšeného čítania všetkých kníh a textov, aké sa o mačkách nájsť dali (bola som pomerne zodpovedné decko a ako o škrečkoch, tak aj o mačkách som si predom zistila všetko, čo som mohla :)), sme sa vybrali do CHS po mačiatko. Forest sa ihneď stal miláčikom celej rodiny, čo som ani v najlepšom nečakala! Dokonca aj brat, ktorý zvieratá veľmi rád nemá a škrečka sa snažiť ignorovať, si ho zamiloval. Trávila som s ním každý deň kopec času, no zase - nikto ma neviedol k milému správaniu sa k nemu, nikto mi nepovedal "Počkaj, toto nerob, to ho bolí a toto mu je nepríjemné...". V našej rodine okrem mňa žiadny nadšenec do zvierat nie je. Mama ma nechala robiť si s ním, čo chcem. A tak to aj vyzeralo - stále som za ním doliezala, stískala ho, maznala sa s ním napriek jeho vôli, sypala mu stále plnú misku granulí a dávala mu čo chvíľa nejakú rybu, tyčinku, kapsičku, čo na ňom bolo riadne vidieť. (Všetci sa báli, že na Džungi zanevriem, no vôbec sa tak nestalo a trávila som s ňou rovnako, ak nie viac času ako predtým. :)) Taktiež som začala jazdiť na koni a chodievať venčiť psy z útulku. Ja som sa k tým zvieratám aj chcela správať pekne, no dieťa potrebuje niekoho, kto by ho k tomu viedol...
Potom som si ale začala - sama od seba, a vďačná môžem byť rozhodne aj internetu - vstupovať do svedomia. Začínala som zvieratám rozumieť. Vedieť sa do nich vcítiť. Uvedomiť si ich pocity a myšlienky. Uvidela som, aká hnusná som k nim často bola... Začala som sa meniť, akosi dospievať. (To bolo už po smrti Džunginky.) K Forestovi aj iných zvieratám som sa začala správať s väčšou úctou, láskou a obdivom. Stala som sa vegetariánkou a nedávno som prešla na vegánstvo, na čo som hrdá; začala som sa skutočne hlboko zaujímať o reálne podmienky zvierat, ktoré ľudia využívajú na jedlo, oblečenie, testovanie liekov a kozmetiky, v tom najhoršom prípade pre zábavu, ktorá príde zábavná len jednej strane. Podpísala som desiatky petícií a vyplakala stovky sĺz... A som za tieto poznania skutočne vďačná.
Otázka znie: Prišla by som k nim, kebyže niet zvierat, s ktorými som sa stýkala? Pochybujem. Stále by som si hovela v naivnej a krutej slepote. A bola by som stále to malé smutné utiahnuté dievča, čo má problémy komunikovať s ľuďmi. Dnes sa v pohode porozprávam s hockým (i keď spoločenskou a komunikatívnou sa rozhodne nazvať nemôžem), som pomerne sebavedomá, večne optimistická a spokojná a nenechám sa ovplyvňovať spoločnosťou - mám vlastné názory, vlastný život. Síce som si to donedávna neuvedomovala, ale toto všetko som získala len vďaka zvieratám. Napĺňali ma šťastím, zvedavosťou, láskou a veselosťou. (Takmer) žiadnemu človeku sa nepodarilo ma zmeniť, zaujať, len zneistiť či podráždiť.
Preto som sa rozhodla: svoj život zasvätím pomáhaniu a ochrane zvierat. Toľko mi dali! Nikdy im to nebudem schopná plne oplatiť. Sú miliardy zvierat, ktoré práve teraz trpia a kričia bolesťou, len kvôli sebeckému potešeniu človeka a jeho pohodlnosti. Žijú v katastrofálnych podmienkach, len preto, aby si človek mohol vychutnať "dychberúce predstavenie", či kúpiť topánky, hamburger alebo krmivo pre svojho maznáčika - ktorého predsa "tak miluje, je skutočným milovníkom zvierat!". Čím si to zaslúžili?! Potrebujú pomoc. A čoraz viac ľudí začína bojovať za ich práva, uvedomovať si, že aj ony sú cítiace bytosti. Počet vegánov každým dňom narastá. Pretože ľudia sa snažia a informujú a presviedčajú. A ak to takto bude pokračovať, možnože raz budeme všetci schopní brať zvieratá ako seberovných...

Čo najviac ovplyvnilo váš život? Ako?



Teraz mimo témy: Chcela by som upozorniť, že články pravedpodobne nebudem písať tak často, ako sa od blogera očakáva. Maximálne tak jeden týždenne. Nie je chuť, čas ani nápady... za čo sa ospravedlňujem. :) Naviac mi prednedávnom potkani rozhrýzli dôležitý kábel počítača a vôbec sa nedá zapnúť (furt som mame dohovárala, že v mojej izbe PC byť nemôže, že ho potkani zdemolujú, aj som sa znažila to všetkými možnými i nemožnými spôsobmi zabarikádovať, no ich tlapičky a zúbky sa dostanú všade... :) a tak postupne rozhrýzli kábel od kvalitných drahých reprákov, potom tri slúchatká, a nejaké ďalšie káble - ani neviem od čoho :D, no ale hlavne - keď som to mame všetko postupne ukázala, konečne povolila ten presun PC do druhej izby). Všimla som si toto rozhryzenie až dnes, keď sme sa ho pokúšali znovu zprovozniť, mama sa dotkla prezhyzeného kusu káblu a takmer ju kopla elektrina a zomrela... (Chvalabohu sa jej nič nestalo, len jej zčernali prsty a na chvľu nám vyhodilo v byte elektrinu.) Každopádne ten môj PC je mimo provoz, možno dočasne, možno už navždy, a som odkázaná na mamin notebook a voľné hodiny informatiky. Takže momentálne budem ešte menej aktívna.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 all-is-magic all-is-magic | E-mail | Web | 6. června 2015 v 14:03 | Reagovat

Zvířata rozhodně patří mezi mix věcí, které mne ovlivňovali. Určitě to bude mimo jiné rodina, kamarádi, škola, knihy, hudba (zkrátka umění), sport, příroda... Každý má svůj jeden díleček a dohromady to vytvořilo mě :) A co mě na tom nejvíce baví, je skutečnost, že se budu ještě pořád měnit a vyvíjet... :)

2 Hoody Hoody | Web | 7. června 2015 v 16:23 | Reagovat

Mňa zvieratá svojím spôsobom tiež ovplyvnili, len menej a postupne sa ich vplyv vytrácal. Bolo by to na dlhé rozprávanie :)
Pekný článok, ktovie kam ťa zvieratá zavedú v budúcnosti.(Prepáč, že som sa dlho neozval. Ak budeš mať problém s článkami, tak sa nejako pustím do akcie alebo budem dúfať vo vaše voľné hodiny informatiky :))

3 Ambra Ambra | 9. června 2015 v 20:54 | Reagovat

[1]: Áno; život je kopec malých i veľkých zmien... ^^ :)

[2]: Ďakujem. :)
V poriadku. :)

4 Baka Kamaru xD Baka Kamaru xD | E-mail | Web | 28. června 2015 v 13:07 | Reagovat

Whaaa, překvapuje, jak moc dokáží zvířata člověka ovlivnit. Já nepatřím mezi oblíbence zvířat, bojím se jich xDDD Ale chápu, že ti toho hodně dali - hlavně po přečtení tohoto článku. Líbí se mi tenhle typ článků, hodně se toho dozvím a já se ráda dozvídám nové věci :3

5 Ambra Ambra | 29. června 2015 v 12:41 | Reagovat

[4]: Ďakujem. :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama