VITAJTE NA TOMTO BLOGU!
Môžete tu nájsť prevažne anime, naše kecy a niekoľko zločinov spáchaných na pravopise :)

Len rýchla poznámka...

15. listopadu 2015 v 13:49 | Ambra
Ahoj!
Rada by som poznamenala, že tento blog síce skončil, no ja som sa predsa len rozhodla založiť si nový. Nebude mať nič spoločné s anime. Nebude pravdepodobne veľmi zaujímavý pre mnoho ľudí. No cítim potrebu to sem napísať; zopár osôb moje kecanie totiž zdanlivo zaujalo.

Ak sa mi podarí blog rozbehnúť a neprestane ma baviť, nájdete na ňom časom okrem zápiskov z môjho života recenzie, vegánsku propagandu, úvahy, rady a iné.

Dúfam, že sa vám zapáči...

Zatiaľ prajem mnoho krásnych dní a prípadne sa uvidíme na veganwolfdreams.blog.cz. ^^
 

Zbohom

30. října 2015 v 11:36 | Hoody |  Naše kecy
Po dlhej dobe sa ozývam a to posledný raz.
Zodpovednosť za blog som zvalil na Ambru, rovno by som mohol povedať, že som sa na všetko totálne vykašlal. A keď sa tak dívam na tú tému týždňa "Čas říct sbohem", tak mi preletelo hlavou, že by som vám mal povedať, prečo končím a konečne to oznámiť. Prepáčte, že to trvalo tak dlho.

Na tomto blogu som strávil celkom dosť času. Písal som články o všetkom, čo ma napadlo, nad čím som sa zamýšľal a neuveriteľne ma tešili vaše reakcie. Už len ten pocit, že niekto váš článok prečíta a dá si ten čas, aby naň reagoval.
Spoznal som ľudí, na ktorých hádam ani nezabudnem a budem pokračovať v tichom sledovaní ich blogov (mrzí ma, že som sa neozval hlavne kvôli nim..).
Tento blog slúžil na to, aby som mohol rozšíriť svoj názor (tak ako väčšina blogov). Mal som ho kvôli tomu, že som v živote prežíval jedno zložité obdobie a nejako mi pomohol sa cez to obdobie dostať. Problém nastal vtedy, keď som si uvedomil, že som spravil chybu a všetko sa začalo obracať na dobré. V tej chvíli som už nebol tak sám ako predtým a otvorilo sa mi kopa možností ako pokračovať. Už som akosi ani nevedel, čo mám na tento blog písať. Došli mi nápady, slová... cítil som vinu.
A teraz prechádzame k tej najdôležitejšej časti. Klamal som.

Hoody. Prezývka, za ktorú som sa celú dobu skrýval. Ak to chcem uviesť na pravú mieru, tak skôr skrývala.
Pred dvoma rokmi som sa stratila. Pokúšala som sa nájsť samú seba, proste to bolo len jedno bezvýznamné obdobie, keď som nevedela, aký zmysel má môj život... len som robila problémy a srala ľudí. Moja rodina na tom bola tuež celkom zle. Mama bola skoro každý deň pod vplyvom alkoholu a otec sa domovu viac vyhýbal. Keď už sme boli spolu, tak sme na seba len hučali. Moji kamaráti? Dokopy asi traja a aj oni mali svoje vlastné problémy, tak načo ich zaťažovať vlastnými kravinami.
A tak som skončila s tým, že som asi chlapec... došla som na to veľa dementými dedukciami. Nikdy som totiž nebola dievčaťom, necítila sa tak a nikto ma tak dodnes ani neberie. Tak som si našla toto miesto a proste písala, aby som nemusela myslieť na rodinu a všetky ostatné problémy.
Potom sa všetko ale nejako zvláštne zvrtlo, začalo sa to naprávať, a preto už na tomto blogu nemám čo robiť. Už nie som Hoody. Som už len človek, ktorý sa prispôsobil a pokračuje ďalej.

Ďakujem za všetko. Tento blog bol fakt úžasný... užil/a som si to!
Možno sa ešte niekedy stretneme :)


zdroj: tumblr.com

Maličkosti

10. června 2015 v 13:42 | Ambra |  Naše kecy
Vďačný úsmev neznámeho človeka, čo i len na zlomok sekundy, dokáže skutočne potešiť. Alebo kvietok, týčiaci sa na lúke, či závan ševeliaceho vetra. Prebehnutie malej srnky cez cestu, rosa zachytená v pavučine, denné rituály... Zistila som, že som skutočne závislá na maličkostiach. Bez nich by svet vôbec nebol taký krásny a plný farieb; v tomto článku sa o zdanlivo nepatrných, no podstatných maličkostiach viac rozpíšem.

srnka ^^

 


Je to len pre deti!

8. června 2015 v 17:31 | Hoody |  Naše kecy
Ahoj! Pôvodne som mal v pláne rozobrať tému, ktorú rieši takmer každý, čo pozerá anime a tento článok mal byť len o tom, že hovoriť o anime ako o niečom, čo je len pre deti je úplná blbosť. Napadlo ma však, že by sa to dalo všeobecne zhrnúť.

Väčšina z nás to určite pozná. Venujeme sa nejakej činnosti, ktorú sú schopní ostatní považovať za niečo, čo je určené len pre deti. Niekomu to síce môže byť jedno, ale ak to povie niekto, na kom nám záleží, tak je na mieste aspoň pokus o vysvetlenie.


zdroj: tumblr.com

Prečo vznikajú také nedorozumenia?
Medzi dospelým človekom a dieťaťom nie je až taký obrovský rozdiel, ako sa na prvý pohľad zdá. Takže oddeľovať všetky "doslepácke veci" od tých detských je nemožné. V každom z nás totiž kúsok toho malého hravého dieťaťa ostáva po celý život.

Neaktivita na blogu

7. června 2015 v 12:24 | Hoody |  Naše kecy
Ahoj! Hlásim sa po veľmi dlhej dobe. Ak ma chcete zabiť, týrať alebo potrestať nejakým iným spôsobom, máte na to plné právo, toto obdobie môjho života bolo vážne ... zvláštne. Neviem ani ako inak by som to mohol nazvať udialo sa strašne veľa vecí, a preto nebol ani čas ani chuť na blogovanie.
Tento článok chcem zamerať všeobecne na neaktivitu. Na prázdne obdobia, v ktorých nemáme čas tvoriť, nemáme chuť, inšpiráciu... a na záver by som sa chcel s vami o niečo podeliť. (Ak ešte ostali nejakí čitatelia na tomto blogu :))

Toto obdobie vie každého admina nasrať. Či už sa jedná len o nedostatok času. Jeden z lepčích prípadov, pri ktorom je najpravdepodobnejšie, že budeme schopní sa po tej určitej nepríjemnej dobe vrátiť. Alebo keď ide o nedostatok inšpirácie, chute... čo už bývy oveľa horšie. Dojdu nám nápady, nemáme o čom písať, nakoniec sa pravdepodobne vzdáme, lebo už nemá zmysel trápiť sa tým ďalej.



Čo v týchto nebezpečných obdobiach robiť?!
V prvom rade záleží na tom, či si blog chceme nechať, či nám na ňom fakt záleží a máme tú silu zaň vôbec bojovať. Je to dôležité z toho dôvodu, že ak nám na písaní nezáleží, tak sa na tým netreba trápiť. Nezáleží nám na niečom, tak prečo by sme sa do toho mali nútiť?

Čo mi dali zvieratá

1. června 2015 v 15:15 | Ambra |  Naše kecy
Celý život zbierame nové skúsenosti, zážitky a vedomosti. Ovplyvňuje nás naša rodina, priatelia, prostredie, v ktorom vyrastáme. Mňa asi najviac zo všetkého ovplyvnili zvieratá.